Postup OČTK pri domácom násilí so zameraním na obete

Správanie policajta alebo policajtky počas rozhovoru určí ochotu obete spolupracovať. Ak sa obeť cíti v bezpečí, že má dôveru, je pravdepodobnejšie, že aj ona bude veriť polícii a poskytne širšie a užitočné informácie na účely vyšetrovania. Účinné a efektívne vyšetrovanie umožní polícii podávať lepšie výkony, byť spokojnejšia so zásahmi a zvýši šance zachrániť životy a znížiť mieru ďalšieho násilia na obetiach a ich deťoch.

Rozhovor s obeťou si vyžaduje špeciálne techniky, vďaka ktorým sa podarí zozbierať relevantné informácie bez zanedbania bezpečia obete a zabezpečí dôvera obete voči polícii. Treba sa vyhnúť sekundárnej viktimizácii kladením navádzajúcich alebo posudzujúcich otázok – bez irónie, nejasných alebo nepriamych otázok. V prípade obetí, ktoré sú plné strachu a minimalizujú alebo popierajú potrebu zásahu polície, postupujte opatrne.

Pri rozhovore s obeťou je potrebné prispôsobiť tempo i spôsobom vedenia rozhovoru jej psychickému rozpoloženiu, ponúknuť pohár vody alebo čokoľvek, čo obeť uspokojí (káva, voda, cigareta a pod.) a pokúsiť sa ju upokojiť. Otázky treba klásť zrozumiteľne a stručne. Rozhovor nie je výsluchom, preto by mal slúžiť iba na to, aby policajt na mieste posúdil, či boli naplnené znaky priestupku alebo niektorého trestného činu. Policajt musí  obeť pripraviť, že možnosť zápisnične  sa vyjadriť dostane až pred povereným príslušníkom PZ alebo vyšetrovateľom, ktorý ju dôkladne  vypočuje v procesnom postavení svedka – poškodeného, preto má žiadať iba stručnú informáciu.

Pri rozhovore s obeťami sú najužitočnejšie otvorené otázky, ktoré na účely prípadného ďalšieho vyšetrovania pomôžu získať relevantné a spoľahlivé informácie a umožnia komunikovať bez ovplyvňovania zúčastnených strán a bez toho, aby bol na ne vytváraný tlak. Odporúča sa neprerušovať tok myšlienok obete a špecifickejšiu, uzavretú otázku, je vhodné položiť, až keď obeť prestala rozprávať, alebo nevie, čo povedať ďalej.

Užitočné otázky:

• Povedzte mi prosím, čo sa stalo.
• Už sa niekedy niečo podobné stalo? Už vás niekedy tento človek (váš partner) udrel/zbil? Kedy/odkedy?
• Kde vás udrel? Rukou? Otvorenou dlaňou alebo päsťou?
• Nejakou vecou? Akou? Ukážte mi ju prosím.
• Do ktorej časti tela vás udrel? Mohli by ste mi to prosím ukázať? Môžem si to odfotografovať?
• Môžete mi ukázať na tomto náčrte postavy (ukážte jej obrázok postavy), ktorú časť tela máte zranenú?
• Privoláme zdravotnícku pomoc? Už ste niekedy navštívili pohotovostnú službu?
• Boli ste nejakým spôsobom zastrašovaná/Počúvali ste na svoju adresu nejaké hrozby? Mohli by ste mi zopakovať tie slová?
• Sú v tomto dome/byte nejaké zbrane (okrem nožov)? Boli použité? Môžete mi ukázať, kde sú?

Niektoré otázky, ktorým sa počas rozhovoru treba vyhnúť:

• Čo ste povedali, že sa tak nahneval?
• Čo ste urobili, že takto zareagoval?
• [Nejasné alebo rečnícke otázky]: ste v poriadku? Je všetko v poriadku? Ľudia zvyknú na tieto otázky prisvedčiť, aj keď sú v šoku alebo vykoľajení. Je lepšie klásť špecifické otázky, ktoré obeti pomôžu skoncentrovať svoju pozornosť na zranenú časť tela a zareagovať adekvátne. Výsledkom bude väčšia ochota obete spolupracovať.

Stratégie vedenia dobrého rozhovoru: 

• Policajt by mal hovoriť pokojným hlasom a priamo.
• Policajt pri rozhovore umožní obeti opísať situáciu z vlastného uhla pohľadu a jej vlastným tempom, nevyvoláva v obeti dojem, že spochybňuje jej vyjadrenia, pretože si bude myslieť, že násilie, ktorým trpí, považujete za jej vlastnú chybu. Nemal by ju súdiť, a to ani vtedy,  ak jej konaniu alebo rozhodnutiam z ľudského hľadiska  nerozumie.
• Keď je obeť alebo násilník nahnevaná/ý alebo kričí, policajt by ich mal požiadať, aby sa upokojili a stíšili hlas. Je to mierumilovný spôsob, ako človeka prinútiť, aby sa upokojil, keďže v opačnom prípade nedokáže pochopiť, čo polícia hovorí.
• Policajt zopakuje otázky a výroky toľkokrát, koľko je potrebné, až pokiaľ sú jasné všetky potrebné informácie.
• Oslovuje prítomných (obeť) menom, to jej pomôže sa skoncentrovať a venovať pozornosť tomu, čo sa jej pýtate alebo čo sa hovorí.
• Policajt sa musí uistiť, že nevydáva rôznorodé a protichodné posolstvá. Reč tela môže prezradiť podráždenie, nedôveru voči tomu, čo počuje.
• Otázky by mali byť informatívne a neobviňujúce.
• Keďže nie je relevantné, aká bola motivácia k útoku, pretože by nikdy nemalo dochádzať k násiliu, obeti by sa nemali klásť otázky ohľadom toho, aký bol problém vo vzťahu.
• Nie je na polícii rozhodnúť, čo sa stalo a prečo, ale zistiť, či došlo k spáchaniu trestného činu a adekvátnym spôsobom postupovať.

V niektorých prípadoch môže nepochopiteľné správanie obete zaviesť políciu na nesprávnu cestu. Napríklad keď sa žena chová „hystericky“, alebo minimalizuje či popiera to, čo sa stalo. Obeť môže polícii povedať, že všetko je v poriadku, a dokonca sa môže pokúšať prácu polície, ktorá sa snaží páchateľa zatknúť alebo vykázať osobu, ktorá sa dopúšťa násilia z bytu, prekaziť.

Policajt by mal jednotlivé situácie vyhodnotiť a konať so zámerom ochrániť každú zraniteľnú obeť násilia, ktorá v istých situáciách nemusí byť schopná posúdiť mieru rizika.

Najdôležitejšie je obeť informovať o jej ďalších  možnostiach. Ak sa rozhodne podať trestné oznámenie, pripraviť ju na to, čo bude po podaní trestného oznámenia nasledovať. Je potrebné obeti povedať, že akékoľvek násilie voči blízkym je neprípustné a podľa intenzity a rozsahu môže byť kvalifikované ako priestupok, či dokonca trestný čin. Treba jej odporučiť, že  svoj problém musí riešiť a ak to nechce robiť cez políciu, tak prostredníctvom národnej linky, odboru  sociálnych vecí a rodiny alebo organizácií, ktoré poskytujú obetiam právne, psychologické i sociálne služby.