Polícia má pri riešení domáceho násilia pristupovať k obeti uisťujúco a zároveň prejavovať pochopenie vážnosti činu, ktorý sa stal a jeho dosahu na druhých ľudí. Treba sa vyhnúť irelevantným, zastrašujúcim a ironickým otázkam, keďže môžu viesť k zvýšenej miere frustrácie alebo zastrašenia obete, respektíve k pocitu, že jej nikto neverí. Výsledkom môže byť znížená miera spolupráce obete.

V nasledujúcom texte predstavujeme pravidlá pre komunikáciu s obeťou, či už pri telefonickom oznámení,  oznamovaní na policajnej stanici, preverovaní na mieste, alebo v rámci vyšetrovania. Polícia by pri komunikácii s obeťou domáceho násilia mala zabúdať na tieto základné zásady:

Obeť je poškodená a nie obvinená

Základným pravidlom je, že žena zažívajúca násilie je poškodenou, teda obeťou v prípade domáceho násilia, preto rozhovor s ňou by mal byť citlivý, empatický a neobviňujúci. Policajt vedúci rozhovor musí byť tiež veľmi trpezlivý, pretože obeť zažíva celú škálu negatívnych pocitov, ktoré jej sťažujú rozprávať o násilí. Policajt nesmie skúsenosť obete zľahčovať, nesmie ju obviňovať za „provokovanie“ násilia, nesmie ju tlačiť do rozhodnutí, ktoré sama nechce, a musí jej zrozumiteľne vysvetliť jej práva.

Je potrebné brať obavy obete vážne a nevzbudzovať v nej pocit, že sa spochybňuje jej verzia. Veľa žien očakáva, že im nebudú veriť, a preto volia opatrné a defenzívne správanie. K základným pravidlám preto patrí obeť neobviňovať, neposudzovať za to, čo urobila či naopak neurobila, nespochybňovať jej slová, ani skutky, nebrať ju na zodpovednosť za násilie, ktoré zažila, vyhnúť sa akémukoľvek naznačovaniu, že si násilie zaslúžila sama svojím správaním, nezosmiešňovať ju, ani nezľahčovať ju samotnú, ako ani jej skúsenosť s násilím a jej potreby. Najmä dlhodobo týrané obete  budú očakávať názor, že násilie, ktorým trpia, je ich chyba.  Je potrebné  vyhnúť sa otázkam typu: „Prečo ste to nechala dôjsť tak ďaleko ?“, či „Prečo ste sa nebránili?“. Obeť je potrebné ubezpečiť, že nikto nemá právo páchať násilie a že konala správne, keď zavolala políciu.

Dôvera, uznanie a rešpekt

Na začiatku je potrebné  upokojiť ženu zažívajúcu násilie a získať si jej dôveru; za týmto účelom by jej mal policajt oznámiť svoje meno a služobné  telefónne číslo. Jednoduché vyjadrenie, že má dôveru policajta, môže vytvoriť pre obeť dostatočne uvoľňujúcu atmosféru pre poskytnutie potrebných informácií.

Počas vedenia rozhovoru je potrebné prejaviť obeti rešpekt, dôveru v jej slová a podporu. Príklad ubezpečení na vybudovanie dôvery:

• „Sme tu pre vás, už vám nič nehrozí, ste v bezpečí.“
• „S riešením podobných situácii máme skúsenosti, dôležité je, aby ste sa trošku upokojili.“
• „Verím, že situácia, v ktorej ste ťažká a nepríjemná a že sa necítite dobre, ale môžete nám dôverovať, pomôžeme a spoločne môžeme nájsť riešenie situácie.“

Zaručenie bezpečia

Obete by mali po návšteve polície znovu nadobudnúť pocit, že svoj život môžu kontrolovať, čo je pre ne takmer životne dôležité. Často na to postačujú najjednoduchšie informácie typu: kde,  kedy môžu podať výpoveď, komu o tom povedať, čo treba predložiť, čo môžu dosiahnuť,  na koho sa ešte obrátiť, atď.

S obeťou je potrebné zaobchádzať s rešpektom aj vtedy, keď nechce podať trestné oznámenie a neodsudzovať ju, ak sa rozhodne trestné oznámenie nepodať. Má sa jej venovať rovnaká pozornosť a podpora, akú by jej policajt  venoval, keby oznámenie podala.