Policajti by si mali byť vedomí, že keď prídu na miesto činu nemusí obeť reagovať a konať logickým spôsobom. Možno bude robiť a hovoriť nekoherentne a protichodne. Obeť môže udalosti popierať, bagatelizovať, alebo že mali pustený televízor, v ktorom sa prekrikovalo veľa ľudí, alebo že spadla, a preto krváca alebo že upratovala a pri tom sa porozbíjali veci. Môže tak konať, keďže cíti rozpaky, strach alebo podceňuje závažnosť toho, čo sa stalo. Obeť sa tiež môže obviňovať a cítiť izolovaná. Tieto reakcie a podmienky sú možné a nemali by brániť tomu, aby si policajti konali svoje povinnosti.
V ktorejkoľvek z týchto situácií policajti môžu:
Aj keď sú policajti dobre pripravení, môže sa stať, že niektoré obete nebudú spolupracovať. Dôvodom býva aj nedôvera k trestno-právnemu systému, pocity zmätenosti z toho, čo sa stane a čo by sa mohlo stať deťom, ak sú. Obeť nemusí vedieť, čo môže urobiť a ako, keďže pred rozhodnutím „len odísť“ stojí množstvo prekážok. Ženy, ktoré sú obeťami násilia jednoducho chcú, aby násilie prestalo a akékoľvek iné rozhodnutie sa im môže zdať nedosiahnuteľné, alebo veľmi ťažké presadiť.
Policajti nemôžu vyriešiť celý problém, ale v tejto fáze je ich úloha veľmi dôležitá. Obeť môžu povzbudiť a posilniť napríklad nasledovnými spôsobmi: