Pri rozhovore s deťmi sa policajt najprv musí uistiť, že sú v bezpečí – oni aj tí, ktorých milujú. Deti sú poddajné a pri kladení navádzajúcich otázok majú tendenciu policajtovi „ulahodiť”. Policajt sa musí presvedčiť, že deti vedia, čo sa stalo, a uistiť ich, že to, čo sa bude diať, nezávisí od nich.
Aj vzhľadom na vek a traumu, ktorú môžu deti zažiť ako obete násilia, si deti vyžadujú väčšou starostlivosť a citlivosť polície pri vedení rozhovoru. Zažívajú udalosti, myslia, hovoria a správajú sa vlastným spôsobom, ktorý reflektuje ich vek a vývinové kapacity. Ak chceme aby boli deti schopné participovať na procese spravodlivosti a byť chránené pred násilím, potrebujeme sa prispôsobiť ich jazyku a správaniu, keď s nimi komunikujeme. Policajti majú používať jednoduchý jazyk, vziať do úvahy vek, zrelosť a intelektuálny rozvoj dieťaťa a skontrolovať si, či dieťa skutočne rozumie tomu, čo hovoria.
V rámci komunikácie s deťmi treba používať:
Samotné deti môžu mať chuť hovoriť, byť aktívne zapojené a cítiť sa užitočné. Možno tiež chcú ochrániť svoju mamu, alebo iných ľudí v byte či dome, napríklad aj domáce zvieratá.
V niektorých prípadoch budú deti zľahčovať alebo aj ospravedlňovať to, čo sa stalo a budú sa pokúšať zabrániť, aby išiel podozrivý (ich otec) do väzenia. Možno sa im otec aj vyhrážal, že ony budú znášať následky jeho uväznenia. Pri rozhovore s deťmi by polícia mala myslieť na nasledovné: