Postup OČTK pri domácom násilí so zameraním na obete

Obeťami domáceho násilia sú najčastejšie ženy, ktoré sú často svojou situáciou zahanbené a traumatizované. Pre takúto ženu je veľmi ťažké a často nebezpečné oslobodiť sa zo vzťahu s násilníckym mužom. Pomoc zvonku je na preto nevyhnutná. Mimoriadne nebezpečenstvo zo strany páchateľa hrozí ženám najmä v období rozvodu a rozchodu.

Pomoc zo strany polície

Úlohou polície je účinne zasiahnuť a poskytnúť obeti ochranu. Konkrétna pomoc polície obeti násilia  záleží od štádia, v ktorom sa práve nachádza.

• V úvodných štádiách násilného vzťahu môže polícia zohrať významnú preventívnu úlohu tým, že násilníkovi a jeho obeti definuje incident, ku ktorému došlo, ako násilie, ktoré je v rozpore so zákonom. Policajt zároveň odporučí obeti obrátiť sa na poradenskú organizáciu a násilníkovi možnosť absolvovať programy na zvládanie agresivity (zoznamy organizácií v závere).
• V štádiách akútneho ohrozenia, keď je obeť pripravená podať trestné oznámenie, je polícia povinná oznámenie prijať a konať v najlepšom záujme obete.

Nie všetky obete chcú podať trestné oznámenie. Mnohé majú strach o seba a svoje deti, mnohé sú od násilníka ekonomicky závislé a je aj veľa takých, ktoré nedôverujú polícii, že ich dokáže ochrániť. Ony samy si vybudovali „stratégiu prežitia“ a obávajú sa, že akýkoľvek krok dokáže daný stav ešte zhoršiť. Preto je dôležité, aby policajti prejavili obeti pochopenie pre jej situáciu a obavy a súčasne dali jasne najavo, že štát násilné činy netoleruje.

Ak obeť nie je pripravená podať trestné oznámenie, nie je možné ju k takému úkonu nútiť. Je potrebné dať jej priestor na konsolidáciu vlastných síl a možnosť prísť podať trestné oznámenie neskôr. Policajt môže iniciatívne navštíviť obeť po uplynutí určitého času a skontrolovať, či je ona a jej deti v poriadku, prípadne jej poskytnúť informácie o jej možnostiach, o ktoré neprejavila záujem pri predošlom incidente.

Treba však zdôrazniť, že podľa § 6 ods. 2 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti, ak Trestný poriadok neustanovuje inak. Je preto dôležité, aby polícia vysvetlila žene postup polície pri tzv. oficiálnych a neoficiálnych deliktoch. Účelom tohto vysvetlenia však nemôže byť nabádanie ženy, aby podala trestné oznámenie podľa  § TZ, ktoré môže zobrať späť. Rovnako nie je správne, ak sa polícia pri oficiálnom delikte ženy pýta (dokonca v prítomnosti násilníckeho muža), či skutočne chce, aby sa začalo trestné stíhanie. Vyvoláva to totiž mylný dojem, že vznesenie obvinenia a začatie trestného stíhania závisí od nej, hoci polícia oficiálne trestné činy musí stíhať z úradnej povinnosti. Následne to môže umožniť násilníkovi vyvíjať tlak na ženu a vyhrážať sa jej, aby trestné oznámenie stiahla.

Či obeť podá oznámenie alebo nie, mal by sa policajt snažiť zlepšiť jej bezpečnostnú situáciu a spolu s obeťou sa pokúsiť zhodnotiť, či je jej situácia natoľko nebezpečná, že je potrebné jej premiestnenie do azylového domu. Menej radikálnym spôsobom, ako odchod obete z domu, je vyhľadanie podpory u priateľov, rodiny alebo profesionálnych inštitúcií, či využitie zákonných možností pre vykázanie násilníka z domu.