Postup OČTK pri sexuálnom násilí so zameraním na obete

Mýtus spoluviny obeti

Zrejme pri žiadnom inom type násilia sa laická i odborná verejnosť tak často a nereflektovane nedopúšťa obviňovania obete ako v prípadoch sexuálneho násilia.

V prípadoch sexuálneho násilia sú obete často obviňované z toho, že dostatočne nepredvídali rizikové okolnosti. Akoukázali aj výsledky prieskumu Eurobarometer 2016, k jedným z najfrekventovanejších patrí mýtus„Zaslúžila si to, lebo riskovala“.Spadajú doň presvedčenia, že žena urobila niečo, čo nemala: provokovala násilníka, išla k nemu domov, bola pod vplyvom alkoholu, správala sa rizikovo, išla sama v noci tmavou uličkou, stopovala a pod. Skrátka, riskovala, a preto sa jej to stalo.

Tento mýtus je mimoriadne zraňujúci, pretože prenáša minimálne časť zodpovednosti na obeť a ospravedlňuje páchateľa. ZA NÁSILIE JE VŠAK VŽDY ZODPOVEDNÝ TEN, KTO HO PÁCHA.

Mýtus ideálnej obete

Ďalším variantom tohto mýtu je presvedčenie, ktoré namiesto trestného činu a jeho páchateľa odsudzuje obeť: „Dobrým dievčatám sa ´to´ nestane“, teda žena si oznásilnenie koledovala svojím oblečením a správaním. Tento mýtus útočí na reputáciu ženy, ktorá prežila násilie, a spochybňuje ju. Terčom sexuálnych útokov však nebývajú len ženy v minisukni či „naivky“, ale môže sa ním stať ktorákoľvek žena. V každom prípade platí, že žiadna žena si nezaslúži zažiť sexuálne násilie bez ohľadu na to, či a koľko mala sexuálnych partnerov, či užíva alkohol alebo drogy, alebo sa pohybuje v „zlej“ spoločnosti. Akékoľvek provokatívne oblečenie alebo správanie nie sú pozvaním ani ospravedlním pre neželanú sexuálnu aktivitu. Nútenie inej osoby k nekonsenzuálnej sexuálnej aktivite je sexuálne násilie, a to bez ohľadu na to, ako sa obeť oblieka alebo správa.

Predstava, že našu dôveru a podporu si zaslúžia iba tie obete násilných trestných činov, ktoré sú bezúhonné, nepijú alkohol, sú cudné, sympatické a slabšie ako páchateľ, vychádza z mýtu „ideálnej obete“. Takéto obete sú len zriedkavo spochybňované, verejnosť, médiá, ale dokonca aj orgány činné v trestnom konaní sa takmer vždy postavia na ich stranu. Pokiaľ však obeť niektorú z charakteristík nespĺňa, ťažšie získa podporu alebo sa dovolá spravodlivosti. Tento mýtus bráni mnohým obetiam v tom, aby vyhľadali pomoc a hovorili o tom, čo sa im stalo. Zároveň bráni spoločnosti uvedomiť si, ako veľmi rozšírený a závažný problém sexuálne násilie v skutočnosti je.

Mýtus nutnej obrany 

Ak žena, ktorá zažila sexuálne násilie, nemá na sebe stopy fyzického násilia, mnohí ľudia sa domnievajú, že o násilie nešlo: „Veď sa ani nepokúšala brániť.“ Veľa žien sa však nebráni zo strachu, emocionálneho šoku alebo z obáv o svoj život. Odborníčky a odborníci na problematiku sexuálneho násilia považujú za dôležité, aby obete v kritickej situácii dôverovali svojim inštinktom, ako sa chrániť a predísť najhoršiemu. Napríklad „ochromenie“, pasívna reakcia v situácii sexuálneho útoku, je inštinktívnou obranou organizmu, ktorá nie je pod vôľovou kontrolou. Nekladenie fyzického odporu v žiadnom prípade neznamená súhlas so sexuálnou aktivitou, je to len snaha o prežitie a minimalizáciu škôd.

Navyše, na prekonanie vôle napadnutej osoby páchatelia vždy nepoužívajú hrubú fyzickú silu. Neraz využívajú citový nátlak alebo psychickú manipuláciu, aby obeť donútili k nedobrovoľnej sexuálnej aktivite. Môžu používať tiež vyhrážanie sa ublížením priamo osobe, ktorá je terčom útoku, alebo jej rodine, ako aj iné taktiky zastrašovania.

Sexuálne násilie má vážne dôsledky pre osoby, ktoré ho zažili, aj vtedy, ak pri ňom neutrpeli fyzické zranenie.