Dôležité je nestratiť bývanie. Ako štát v súčasnej situácii môže pomôcť skupinám obyvateľstva najviac ohrozeným prepadom do pouličného bezdomovectva. Analytický komentár IVPR 1/2020 (Darina Ondrušová)

Ako zabezpečiť preventívne opatrenia na pracoviskách pri predchádzaní šíreniu koronavírusu a ochorenia COVID-19 (Miroslava Kordošová)
4. mája 2020
OSN: COVID-19 a starší ľudia
6. mája 2020

Dôležité je nestratiť bývanie. Ako štát v súčasnej situácii môže pomôcť skupinám obyvateľstva najviac ohrozeným prepadom do pouličného bezdomovectva. Analytický komentár IVPR 1/2020 (Darina Ondrušová)

Úvod

Jednou z veľkých výziev, ktoré so sebou priniesla pandémia koronavírusu, je zníženie či strata príjmu domácností a s tým spojené riziko straty bývania. Vlády po celom svete, Slovensko nevynímajúc, preto prijímajú rôzne opatrenia na podporu udržania pracovných miest, ale aj priamo na podporu udržania bývania. V podmienkach SR k opatreniam na podporu udržania bývania patrí najmä možnosť odkladu splátok hypotekárneho, resp. spotrebného úveru až o 9 mesiacov, bez negatívneho záznamu v úverovom registri.[1] Toto opatrenie je zamerané na veľkú skupinu ľudí vo vlastnom bývaní. Podobne bolo prijaté opatrenie zamerané na ochranu ľudí v nájomnom bývaní, ktoré stanovuje, že ak sa nájomca v období od 1. apríla do 30. júna 2020 omešká z dôvodov súvisiacich s pandémiou s platením nájmu a prípadne s tým súvisiacich úhrad, prenajímateľ s ním z tohto dôvodu nebude môcť jednostranne ukončiť nájom nehnuteľnosti.[2]

Pomerne veľká pozornosť – často v kontexte ochrany verejného zdravia –  sa venuje aj ľuďom, ktorí už o bývanie v minulosti prišli a sú bez domova. V médiách rezonovali informácie o nedostatku ochranných prostriedkov v nocľahárňach, ale tiež o vzniku karanténneho mestečka pre ľudí bez domova s príznakmi ochorenia na bratislavských Zlatých pieskoch[3], vytvoreného v nadväznosti na uznesenie vlády SR[4], podľa ktorého majú byť ľudia bez domova testovaní na COVID-19 a mestá s počtom viac ako 20 000 obyvateľov majú zriadiť pre pozitívne testovaných ľudí bez domova karanténne zariadenia.

Ako však opäť pripomenula nedávna správa OECD o dostupnom bývaní[5], je tu ešte jedna skupina obyvateľstva, ktorá je pre verejné politiky takpovediac neviditeľná. Popri zjavnom dlhodobom bezdomovectve je veľká skupina ľudí vystavená tzv. epizodickému, dočasnému, opakovane sa vyskytujúcemu bezdomovectvu. V jazyku zjednodušenej typológie bezdomovectva a vylúčenia z bývania ETHOS light sa epizodické bezdomovectvo týka najmä dvoch kategórií:

  • ľudí bývajúcich prechodne v štandardnom obydlí u príbuzných a známych kvôli nedostatku iných možností bývania (kategória č.6),
  • ľudí po odchode zo zariadení inštitucionálnej starostlivosti, ktorí nemajú stabilné bývanie (kategória č.4).

V oboch prípadoch ide o skupinu ľudí bez istoty bývania – bez nájomnej zmluvy alebo iného právneho nároku k užívaniu obydlia, ktorá je preto zvlášť ohrozená prepadom do pouličného bezdomovectva. V podmienkach SR k nim treba ešte prirátať aj ľudí žijúcich v komerčných ubytovniach, ktorí nemajú inú možnosť bývania a u ktorých teda taktiež absentuje právny nárok k užívaniu obydlia. Podľa uvedenej správy OECD práve podiel ľudí so skúsenosťou epizodického bezdomovectva v mnohých krajinách rástol už pred vypuknutím pandémie. Napríklad v Dánsku sa v situácii dočasného bezdomovectva ocitli dve tretiny z celej populácie ľudí bez domova a v Škótsku sa podľa prieskumu z roku 2015 ukázalo, že až 8 % celej populácie malo niekedy v minulosti skúsenosť s bezdomovectvom, čo bol omnoho vyšší podiel, aký výskumníci pôvodne predpokladali.

S ohľadom na uvedený kontext predkladaný text približuje situáciu na Slovensku. Popisuje, ktoré skupiny ľudí sú najčastejšie vystavené epizodickému bezdomovectvu a zvýšenému riziku straty bývania, a to napriek prijatým vládnym opatreniam na podporu udržania bývania. Zároveň dáva do pozornosti oblasti, na ktoré je potrebné sa zamerať, aby sa podarilo eliminovať riziko prepadu do pouličného bezdomovectva.

Kto sú ľudia, ktorí kvôli nedostatku iných možností prespávajú u známych, a koľko ich je?

V  odbornej literatúre sa problém prespávania u známych kvôli nedostatku iných možností bývania jednoznačne spája predovšetkým s mladými ľuďmi po odchode z rodičovského domu[6] („OECD“, 2020; McLoughlin, 2013). Napríklad vo Veľkej Británii podľa charitatívnej organizácie Crisis prespávalo v roku 2019 u známych kvôli nedostatku iných možností bývania 71 400 ľudí, pričom tretina z nich bola na túto formu ubytovania odkázaná dlhšie ako 6 mesiacov.[7]

Môže sa zdať, že Slovensko je v tomto smere výnimkou, keďže je známe, že mladí ľudia u nás žijú so svojimi rodičmi podstatne dlhšie, než je bežné vo väčšine iných európskych krajín. Potvrdzujú to aj dáta z Eurostatu[8], podľa ktorých vyšší vek pri odsťahovaní sa od rodičov majú v rámci EÚ už len obyvatelia Chorvátska. No nemusí to tak byť.

V súčasnosti na Slovensku neexistujú výskumy, ktoré by mapovali skúsenosť mladých ľudí s prespávaním u známych z dôvodu, že nemajú inú možnosť bývania. Napriek tomu aj na Slovensku zrejme platí, že prepad do pouličného bezdomovectva nie je okamžitý a ľudia po strate vlastného či nájomného bývania najskôr hľadajú iné možnosti riešenia svojej situácie, vrátane bývania u príbuzných a známych. Naznačujú to najmä výsledky Výskumu a sčítania ľudí bez domova v Bratislave v roku 2016, ktorý okrem iného zisťoval, v akých životných situáciách sa ľudia bez domova ocitli od momentu prvej straty bývania.[9] Keďže najväčšia časť respondentov, takmer 40 %, zažila skúsenosť prvej straty bývania pred viac ako desiatimi rokmi, ich podmienky bývania v minulosti a životné dráhy do momentu sčítania vykazovali veľkú variabilitu. Medzi najčastejšie uvádzanými životnými situáciami, ktoré predchádzali prvej strate bývania, figurovali najmä ubytovne, útulky a bývanie u príbuzných a známych, ako ukazuje nasledujúca tabuľka.

Miesta pobytu od momentu prvej straty bývania

Miesto pobytu Frekvencia výskytu v odpovediach respondentov
V ubytovni 267
V útulku/ krízovom stredisku/v domove na polceste 138
U známych alebo príbuzných 114
Vonku alebo na ulici 95
Iné vlastné bývanie 76
V nocľahárni 76
V chatke/maringotke/opustenej budove 41
V nemocnici 29
V zariadení núdzového bývania 19
Vo väzení 16
Návrat do pôvodného domova 13
Hotel 1
Podnájom 1
Spolu 886 (celkový počet uvedených miest)

Zdroj: Ondrušová, D., Gerbery, D., Fico, M., Filadelfiová, J., Csomor, G. (2017). Poznámka: Keďže respondenti mali možnosť uviesť viaceré typy bývania, tabuľka uvádza absolútne početnosti ich výskytu v odpovediach respondentov.

V súvislosti s rizikom bezdomovectva mladých ľudí je však tiež zaujímavé zistenie, že každý druhý dospelý človek, ktorý bol sčítaný v zariadení[10], nikdy v minulosti nemal vlastné bývanie. K strate bývania prišlo najčastejšie po odchode z rodičovského domu alebo z detského domova. Len jedna tretina dospelých osôb v zariadeniach uviedla, že v minulosti vlastným bývaním disponovali.[11] Odchod z rodičovského domu tak bol jedným z najvýznamnejších faktorov prvej straty bývania – vo svojich odpovediach ho uviedlo 27 % respondentov.

Odchod z detského, reedukačného alebo resocializačného strediska uviedlo ako príčinu absencie bývania 6 % dospelých osôb v zariadeniach. V porovnaní s ľuďmi vyrastajúcimi v rodinách však boli ľudia vyrastajúci v detských domovoch zastúpení predovšetkým v mladších vekových kategóriách od 18 do 34 rokov a od 35 do 49 rokov. V starších vekových kategóriách bolo ich zastúpenie oveľa nižšie, až marginálne. Kým u osôb, ktoré žili s rodičmi, predstavoval priemerný vek 50 rokov, u osôb z detských domovov to bolo 41 rokov.[12]

Okrem toho rizikovosť straty bývania v rámci prechodu do samostatného života naznačujú aj údaje o ukončovaní náhradnej starostlivosti, sledované v rámci výkazov o poskytovaní starostlivosti a výchovy u  osôb, ktoré prejavili súhlas s udržiavaním kontaktu počas prvých dvoch rokov po odchode z centra pre deti a rodiny.[13] Podľa týchto údajov bol za rok 2017 v prvom roku po odchode najčastejšou stratégiou prechod do prenajatého bývania. Túto formu využila v roku 2017 viac ako polovica zo všetkých mladých dospelých, na ktorých malo centrum pre deti a rodiny kontakt a ktorí uviedli informáciu o forme prvého bývania. Išlo buď o skupinovú stratégiu zvládania prechodu do života, kedy si viacerí mladí dospelí prenajmú byt, alebo o odchody do domovov na polceste, útulkov či ubytovní, kde si prenajímajú izbu a čiastočne si hradia poskytovanie ďalších sociálnych služieb. Približne ďalšia tretina mladých dospelých odchádzala do pôvodných rodín. Len veľmi malé percento odišlo bývať do vlastných bytových priestorov – v roku 2017 to bolo približne 7 % z nich.

Ďalšou skupinou, ktorá je častejšie odkázaná na neisté formy bývania u známych kvôli nedostatku iných možností bývania, sú ženy, resp. matky s deťmi. Pre ženy sú typickejšie formy skrytého bezdomovectva a vyhľadávanie neformálnej pomoci, vrátane prespávania u známych.[14] To sa potvrdilo aj vo výskume a sčítaní ľudí bez domova v Bratislave: drvivú väčšinu ľudí sčítaných na ulici a v nocľahárňach tvorili muži (74 %), zatiaľ čo v zariadeniach bolo zastúpenie mužov a žien vyrovnanejšie a podiel mužov tam predstavoval 58 %. Problém s nedostatkom dostupného bývania pre ženy s deťmi naznačuje aj skúsenosť mesta Košice, ktoré vo svojom Komunitnom pláne sociálnych služieb na roky 2016-2020 nedostatok ubytovacích kapacít pre rodiny s deťmi identifikovalo ako jednu z hlavných výziev v oblasti služieb krízovej intervencie.

Hoci teda určitá evidencia o výskyte fenoménu epizodického bezdomovectva  – či už vo forme prespávania u známych alebo života v komerčných ubytovniach – existuje aj na Slovensku, problematickejší je odhad jeho rozsahu. Ten je totiž možné určiť iba nepriamo, na základe niektorých potenciálne súvisiacich indikátorov. Môže k nim patriť počet žiadostí o mestské nájomné byty, ktorých bolo podľa zistení IVPR[15] v apríli 2019 12 505. Ide o žiadateľov s mesačným príjmom, ktorého výška neprekračuje zákonom stanovenú maximálnu hranicu. Je teda možné predpokladať, že títo ľudia / domácnosti nejakú formu iného ako vlastného bývania majú aj v súčasnosti, hoci môže ísť o rizikové bývanie (napr. ak musia uhrádzať komerčné nájomné). Limitom tohto indikátora je skutočnosť, že na zaradenie do evidencie žiadateľov o mestský byt je spravidla potrebné splniť pomerne prísne kritériá, napr. podmienku trvalého pobytu v mieste podania žiadosti, ako aj podmienku, že žiadateľ nesmie mať voči obci žiadne dlhy – napríklad ani dlh za odvoz komunálneho odpadu.

Rovnako je známy počet osôb prepúšťaných z inštitucionálnej starostlivosti. Problematické je však ex-post zisťovanie, v akých životných podmienkach sa títo ľudia nachádzajú po uplynutí určitého časového obdobia. Napríklad, v skupine mladých ľudí odchádzajúcich z centier pre deti a rodiny hneď po dosiahnutí 18 roku veku, ktorá je z hľadiska možného prepadu do bezdomovectva najviac riziková[16], sa každoročne nachádza približne 400-500 osôb.[17] Oficiálne štatistiky o formách bývania, v ktorých sa nachádzajú po ukončení náhradnej starostlivosti, však neexistujú.

V roku 2016 sme sa tiež v rámci prípravy výskumu a sčítania ľudí bez domova v Bratislave pokúsili odhadnúť počet osôb žijúcich v hlavnom meste v komerčných ubytovniach z dôvodu, že nemajú inú možnosť bývania. Na základe administratívnych dát poskytnutých magistrátom hlavného mesta bolo v marci 2016 na území Bratislavy 31 zariadení, ktoré mali v názve „ubytovňa“. V mesiaci marec bolo v týchto zariadeniach z celkového počtu 4 111 ubytovaných hostí 1 708 (41,5 %) oslobodených od platenia mestskej dane (vrátane z dôvodu prechodného pobytu na adrese ubytovne). Približný odhad počtu ľudí bez domova v komerčných ubytovniach v danom mesiaci bol teda 1 700 osôb, S tým, že nie všetci hostia, ktorí boli oslobodení od dane za ubytovanie, mohli byť ľudia bez domova a naopak, nie všetci platcovia dane ľuďmi bez domova neboli, keďže napríklad mohli v ubytovni stráviť len niekoľko nocí bez toho, aby si vybavili prechodný pobyt na adrese ubytovne ako jednu z možností oslobodenia od platenia dane.

Pri odhade počtu osôb ohrozených stratou bývania sa možno oprieť o údaje OECD (2020), ktoré uvádzajú, že v krajinách OECD predstavuje podiel ľudí bez domova približne 1 % populácie (na Slovensku podľa OECD ide o 0,2-0,5 %), pričom však niektoré výskumy ukazujú, že krátkodobú skúsenosť bezdomovectva malo až 8 % populácie, ako tomu bolo v Škótsku. Možno teda predpokladať, že uvedené hodnoty predstavujú približný interval, v ktorom sa pohybuje počet osôb v neistom bývaní aj na Slovensku.

Opatrenia prevencie prepadu do pouličného bezdomovectva

V prípade ľudí v rizikových formách bývania, vrátane prespávania u známych, nie je na rozdiel od vlastníkov či nájomcov bytov v plnej miere možné hovoriť o podpore udržania bývania. Zároveň je však dôležité zabezpečiť, aby sa predchádzalo prepadu týchto ľudí do pouličného bezdomovectva, a to obzvlášť v tomto období pandémie a následnej ekonomickej recesie. Pouličné bezdomovectvo má totiž vážne dôsledky na možnosti návratu do bežného života, vrátane vzniku dlhov a celkového zhoršenia zdravotného stavu, poruchy duševného zdravia nevynímajúc. Okrem toho tiež v prospech prevencie bezdomovectva v porovnaní s jeho následným ukončovaním hovoria ekonomické argumenty.[18] Opatrenia prevencie prepadu do pouličného bezdomovectva sa musia zameriavať najmä na podporu úhrady nákladov na bývanie a zvyšovanie dostupnosti nájomného bývania. Aj preto je ich uskutočnenie z hľadiska verejných zdrojov v porovnaní s podporou udržania bývania vlastníkov či nájomcov bytov finančne aj časovo omnoho náročnejšie.

K prvým krokom v tomto smere môže patriť zmapovanie rizika straty bývania aspoň tých domácností, ktoré patria k zraniteľným skupinám, na ktoré už štátna správa či samospráva z dôvodu poskytovania nejakej formy pomoci kontakt má. Môže ísť napríklad o rodiny, pre ktoré sú v danom roku vykonávané opatrenia sociálno-právnej ochrany detí a sociálnej kurately (SPODaSK). Podľa Správy o sociálnej situácii obyvateľstva za rok 2018 bolo v priebehu roku 2018 zaznamenaných 14 294 nových rodín a 20 697 nových detí, pre ktoré boli vykonávané opatrenia SPODaSK. Z nich bolo z dôvodu zanedbávania školskej dochádzky v starostlivosti sociálnych kurátorov 6 869 detí.

Z hľadiska podpory úhrady nákladov na bývanie je potrebné podstatne rozšíriť okruh osôb, ktoré majú nárok na príspevok na bývanie, ktorý sa v súčasnosti poskytuje len v rámci pomoci v hmotnej núdzi a upraviť jeho výšku tak, aby mala potenciál reálne podporiť udržanie bývania jeho poberateľov. Vzhľadom na vysoký počet žiadateľov o mestské nájomné byty je možné predpokladať, že väčšina ľudí ohrozených stratou bývania bude odkázaná hľadať si nové bývanie na komerčnom trhu. Prieskum IVPR ukázal[19], že v 12 z 19 okresných miest na Slovensku, v ktorých bolo realitnými kanceláriami ponúkaných na prenájom aspoň 10 bytov, bola priemerná výška mesačného nájomného viac ako 500 EUR. Pričom výška príspevku na bývanie je mesačne 55,80 EUR, ak ide o jedného občana v hmotnej núdzi, resp. 89,20 EUR ak ide o viacčlennú domácnosť. Navyše na tento príspevok v súčasnosti nemajú nárok napríklad ľudia, ktorí si prenajímajú samostatnú izbu, nie byt, resp. ľudia žijúci v ubytovniach na základe zmluvy o ubytovaní, nie nájomnej zmluvy. Štát sa však takisto môže pokúsiť motivovať samosprávy k podpore prístupu nízkopríjmových domácností k mestským/obecným nájomným bytom. Napríklad v Dánsku majú samosprávy možnosť uprednostniť prístup ľudí ohrozených bezdomovectvom k sociálnemu bývaniu z dôvodu potreby podpory. Každý štvrtý byt v sektore sociálneho bývania môže byť vyčlenený pre ľudí v akútnej bytovej núdzi, pričom kritériá prideľovania týchto bytov si určuje každá samospráva samostatne (často ide o podporu rodín s deťmi, ktoré sú ohrozené bezdomovectvom, ale tiež jednotlivcov odchádzajúcich zo zariadení dočasného ubytovania pre ľudí bez domova).[20]

Napokon bude nevyhnutné podporovať zvyšovanie fyzickej aj cenovej dostupnosti bývania, najmä nájomného bývania vo verejnom sektore. Nedostatok nájomných bytov je na Slovensku dlhodobo opakovane konštatovanou skutočnosťou. Kým v SR podľa údajov zo štatistického výberového zisťovania domácností EU SILC v nájomných bytoch vo vlastníctve verejného sektora bývalo 1,6 % domácností, priemerný podiel v EÚ predstavoval 10,8 % domácností. Cenovo dostupné bývanie je však najúčinnejším spôsobom eliminácie rizika prepadu do bezdomovectva.

Záver

Udržateľnosť a dostupnosť bývania bola dôležitou politickou témou aj na medzinárodnej úrovni už pred vypuknutím pandémie koronavírusu. Osobitná spravodajkyňa OSN pre adekvátne bývanie ako súčasť práva na primeranú životnú úroveň vo svojich Odporúčaniach na implementáciu práva na adekvátne bývanie upozornila na globálnu krízu dostupnosti bývania, ktoré sa často považuje za komoditu za účelom špekulácií, neberúc do úvahy jeho sociálnu funkciu. Táto kríza dostupnosti bývania nie je spôsobená ekonomickou recesiou, práve naopak, súvisí s ekonomickým rastom, ktorý viedol k prehlbujúcim sa sociálnym nerovnostiam.[21] K odporúčaniam osobitnej spravodajkyne smerom k vládam patrí uznanie práva na primerané bývanie ako základného ľudského práva, ktoré neznamená len fyzické prístrešie, ale je spojené s právom na dôstojnosť a právom na život (Odporúčanie č. 1). Preto by právo na bývanie malo byť definované ako právo bývať v obydlí, ktoré je pokojné, bezpečné, dôstojné, pričom toto právo zahŕňa istotu nájmu, dostupnosť služieb, cenovú dostupnosť, obývateľnosť, prístupnosť, vhodné umiestnenie a kultúrnu vhodnosť. Zároveň je súčasťou odporúčaní eliminácia bezdomovectva v maximálnej možnej miere (Odporúčanie č. 5) a prevencia vysťahovaní (Odporúčanie č. 6).

Naliehavosť týchto odporúčaní a potreby podpory udržania bývania, resp. prevencie prepadu do pouličného bezdomovectva v čase pandémie a predpokladanej následnej ekonomickej recesie ešte narastá. Dôležitým predpokladom plánovania účinnej podpory na Slovensku bude aj zlepšenie zberu dát o formách a rozsahu epizodického bezdomovectva. Jednotlivci a rodiny, ktoré nemajú možnosť vlastného ani nájomného bývania a dočasne žijú u príbuzných a známych, prípadne v komerčných ubytovniach, sú totiž z hľadiska prepadu do pouličného bezdomovectva mimoriadne zraniteľnou skupinou. A nedostatok údajov o tomto probléme neznamená, že by v našej spoločnosti nebol prítomný.

Foto: unsplash.com


[1] Podľa 30b Zákona č. 67/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19.

[2] Podľa Zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii.

[3] https://www.bratislavskenoviny.sk/koronavirus/59411-na-zlatych-pieskoch-otvorili-karantenne-mestecko-pre-ludi-bez-domova

[4] Uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 220 zo 14. apríla 2020 k Plánu riešenia znižovania rizika vzniku a šírenia ochorenia COVID-19 medzi ľuďmi bez domova a pri prijímaní fyzických osôb do vybraných  verejných alebo neverejných zariadení sociálnych služieb podmienených odkázanosťou a centier pre deti a rodiny.

[5] OECD, 2020: Better data and policies to fight homelessness in the OECD. Policy Brief on Affordable Housing,

[6] McLoughlin, P. J., 2013: Couch surfing on the margins: the reliance on temporary living arrangements as a form of homelessness amongst school-aged home leavers, Journal of Youth Studies, 16:4, 521-545.

[7] https://www.theguardian.com/society/2019/dec/23/one-third-of-homeless-sofa-surfing-forced-to-do-so-for-over-six-months

[8]https://ec.europa.eu/eurostat/web/products-eurostat-news/-/EDN-20190514-1?fbclid=IwAR0vJikHoB74Bb72y35FIkDME1By_eaEaAY9D2B9s3_2n9NQpBgqnFz7IRE

[9] Ondrušová, D., Gerbery, D., Fico, M., Filadelfiová, J., Csomor, G.  (2017) Záverečná správa z výskumu a sčítania ľudí bez domova na území mesta Bratislavy v roku 2016. Bratislava: IVPR.

[10]  T. j. v čase sčítania nebol bez prístrešia – na ulici alebo v nocľahárni

[11] 22 % dospelých (zistených) osôb na otázku neodpovedalo.

[12] Priemerný vek je vypočítaný len za podsúbor osôb, od ktorých bola získaná informácia o veku (spolu 750 osôb).

[13] Ondrušová, D., Fico, M., 2018: Podkladový materiál koncepcie prevencie a riešenia bezdomovectva na národnej úrovni. Bratislava : Inštitút pre výskum práce a rodiny.

[14] Fabian, D. (Ed.) Perspectives on Women’s Homelessness. In: Homeless in Europe, the magazine of FEANTSA, Summer 2016.

[15] Fico, M., Ondrušová, D., Škobla, D.: Prieskum nájomného bývania a mestských ubytovní v okresných mestách SR. Bratislava: IVPR.

[16] Vysoké riziko vyplýva z nízkeho veku, pomerne nárazového prechodu z inštitucionálnej starostlivosti do samostatného života a ďalších znevýhodňujúcich faktorov.

[17] Vrátane súdnych rozhodnutí krátkodobého charakteru, napr. výchovných opatrení a neodkladných opatrení.

[18] Csomor, G.,2017: Porovnávanie nákladov bezdomovectva a bývania s podporou v Bratislave. Bratislava: IVPR.

[19] Fico, M., Ondrušová, D., Škobla, D.: Prieskum nájomného bývania a mestských ubytovní v okresných mestách SR. Bratislava: IVPR.

[20] Ondrušová, D., 2019: Služby pre ľudí bez domova a projekty housing-first v Európe. Bratislava : IVPR.

[21] Farha, L.: Guidelines for the Implementation of the Right to Adequate Housing Report of the Special Rapporteur on adequate housing as a component of the right to an adequate standard of living, and on the right to non-discrimination in this context. United Nations – Human Rights Council, Forty-third session, 24 February–20 March 2020.